Bolo to jedno teplé júlové popoludnie. Niekoľko rokov dozadu. Horúčava a vlhký vzduch neznesiteľne zvierali hrdlo a ja so sestrou sme už nevedeli, čo od dobroty. Už nás nebavilo nahánať sa u babky na dvore a na sebe letné šaty, a aj hlavy nás už boleli od toľkého ťahania sa za vlasy. A vtedy to prišlo. Mamina sa vrátila domov z práce. Víťazoslávne odhodila damske lodicky do rohu a dala si ruky vbok. Po príhodách o tom, ako si Jano už asi ôsmy raz odrezal kúsok z prsta, ako si pani Stachová zase zabudla protézu na umývadle v ordinácií a ako dedo Štefan prišiel na pravidelnú prehliadku v babkinom čipkovanom tielku a na sebe bundy na zimu, nám s nadšením oznámila, že si máme baliť kufre. Ideme na dovolenku do Juhoslávie. So sestrou sme od radosti skákali a výskali ako besné. Už nás ani hlavy neboleli.
U nás v triede na základnej škole, keď niekto povedal, že bol v Juhoslávií, tak ešte dva týždne bol veľkým obľúbencom medzi spolužiakmi a na preliezkach ho vždy všetci púšťali. Už som sa videla ako po skončení letných prázdnin bude chcieť každý sedieť so mnou. Predstavovala som si, ako Tomáš, najkrajší chlapec z tretej C, mi počas hodiny matematiky potajme podsúva pod zošit lístok s otázkou chceš so mnou chodiť? Áno, nie. Zakrúžkuj.
Naši dostali od niekoho užitočnú radu, aby si nezabudli pribaliť so sebou nejaké potraviny. Údajne je to tam strašne drahé. Rodičia predsa nenechali nič na náhodu. Okrem asi 30 konzerv paštéky a mäsa zbalili aj desať bochňov chleba, balíky cestovín, sáčkové polievky a ryžu. Ešte teraz si viem vybaviť ten pocit, keď máte za nechtom ukazováka natlačenú pašteku Májka. Okrem obrovskej a neskutočne ťažkej škatuly s potravinami, sme si museli zabalit lacne oblecenie a nejake lacne tenisky k tomu, aby sme mali dost to ho na celu dovolenku.
Náš autobus značky Karosa sa rozbehol a my so sestrou sme od nadšenia zvierali na hrudi malé vankúše na spanie. Keďže mamina poznala šoférov autobusu, dostali sme VIP miesta, v strede, pri najviac vyleštených oknách. Hrboľ sem, jama tam. Po dvoch hodinách a sestrinom pravidelnom vypytovaní či už sme tam, som mala toho aj dosť. Chvíle sme si teda krátili hraním kariet, tí starší popíjali domáce a zozadu sa chvíľami ozývali falošné tóny pesničky Dedinka v údoli. Keď už tma začiernila všetko navôlkol a ani z toho vylešteného okna už nebolo veľa vidno, jeden zo šoférov stlačil gombík na malom televízori v prednej časti autobusu a na obrazovke začal bežať film Slnce, seno, erotika. Tichý zvuk z televízora prehlušovalo hlboké chrápanie asi z každého druhého sedadla. Sem- tam sa niekto pohniezdil na sedadle a kdesi spredu niekto zahrešil. Pamätám si tiež na ten divný zápach povyzúvaných topánok.
Najradšej som mala prestávky, Bolo komické pozorovať ako fúzatý pán sediaci asi o tri rady sedadiel za mnou, v tom momente, ako zastavil autobus a otvorili sa dvere, ozlomkrky bežal do najbližšieho kríku. Každý z nás vždy vytiahol rezne, chleby, šaláty, pivo, štamprlíky, linecké koláče, Deva čokoládky. Ponúkali sme sa jeden druhého. Počas týchto prestávok som spoznala celý autobus. Už viem, kto mal ten chripľavý hlas a kto mal najväčšiu zásobu fľašiek alkoholu. Láska ide cez žalúdok, ale alkohol zbližuje.
Po niekoľko hodinovej ceste sme konečne dorazili. Nikdy predtým som nevidela toľko vody dokopy. A palmu som videla predtým len v kvetinárstvach. Domy ako z obrázku a kamienkové pláže ako z plagátov. Len čo sme sa ubytovali, bežali sme so sestrou do vody. Dali sme dole letne cizmy a po tých kamienkoch to trochu bolelo, ale nám to vôbec neprekážalo. Sestra vbehla do vody prvá. Ako sa ponorila, striasla sa a hneď utekala na breh s pokriveným výrazom v tvári a nahnevane zvolala: “ Mami, poďme preč, tá voda je pokazená! Veď je slaná!“
To bol môj prvý cestovateľský zážitok. Pri pohľade na fotky z prvej dovolenky je mi celkom do smiechu. Sestra v krikľavožltých plavkách, lacne topanky a s troma mliečnymi zubami napredu sa vyškiera pri západe slnka. Ja s krátkymi vlasmi od soli prilepenými na čele chytám rybky do sáčku od špagiet a tatove panske tricka na sebe. Pekné spomienky. Okrem fotiek, pár mušlí a vysušeného morského koníka sme si domov priniesli asi polovicu pribalených chlebov. Pašteka nám neostala.
Celá debata | RSS tejto debaty